Dvesto rokov od narodenia Ľudovíta Štúra

Autori: Klementína a Matej Štepitovci

V minulých dňoch mnohí z nás dostali list z Národnej Pokladnice, v ktorom oznamujú, že sa rozhodla vyraziť jubilejnú medailu, na počesť jeho narodenia pred 200 rokmi, ktorú si môžeme u nej objednať. Ľudovít Štúr bol najvýznamnejšou a vedúcou osobnosťou slovenského národného života v období národného obrodenia. Pripomeňme si aspoň stručne jeho život, pôsobenie a význam.

Narodil sa v Uhrovci 29. októbra 1815 a zomrel 12.januára 1856 v Modre. Pochádzal z učiteľskej rodiny, kde sa mu dostalo starostlivej náboženskej a národnej výchovy. Manželia Samuel Štúr s manželkou Annou vychovali štyroch synov a jednu dcéru. Rodičia boli obetaví a zbožní vytvorili svojim deťom harmonické prostredie s vysokými mravnými a duchovnými hodnotami. Umožnili im už v domácom prostredí získať vzdelanie a súčasne s vedomosťami pestovali u nich hlboký vzťah k národu aj k cirkvi. Ich rodina dala ubiedenému slovenskému národu ohromné poklady:

• Syn Karol, bol farárom a profesorom na Evanjelickom lýceu v Modre.
• Syn Ján bol stoličným sudcom a Samuel bol farárom v Zemianskom Podhradí.
• Druhorodený syn Ľudovít sa stal významnou osobnosťou slovenských dejín, hlavným predstaviteľom národného hnutia a slovanských vzťahov.

Základné vzdelanie získané v rodine si Ľudovít doplnil na nižšom gymnáziu v Györi (1827 – 1829) v rokoch 1829 – 1834 sa ako študent Evanjelického lýcea v Bratislave zapájal do činnosti Spoločnosti česko – slovenskej, ktorej bol podpredsedom. Pod jeho vedením sa Spoločnosť stala jadrom slovenského národného hnutia. V r. 1838 odišiel na štúdiá do Halle, kde študoval históriu, filozofiu, filológiu a politiku. Tu sa oboznámil s učením nemeckého filozofa Hegla, predstaviteľa racionalizmu, ktorý uznáva rozum za jediný zdroj pravdivého poznania. Štúr, ale nebol jeho bezvýhradným vyznávačom. V jeho myslení mali svoje miesto aj vzťahy k rodine, k národným a cirkevným tradíciám.  Po návrate z Nemecka v r. 1840 – 1843 pôsobil Štúr ako námestník profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry ćeskoslovenskej. Tu veľa prednášal, snažil sa vzbudiť u študentov záujem o dejiny, literatúru, jazyky a kultúru Slovanov. Hľadel zošľachťovať srdce na poli náboženskom a vzbudzovať vieru v Boha. V náboženskom živote Štúr videl odzrkadlenie národa a spravodlivosti, ktorá je od Boha. V jeho verejných prejavoch sa jeho vzťah k Bohu a cirkvi jasne prejavuje: 

„Mládenci naši slovenskí nie je človek len z hliny, ale vdúchol doňho Boh ducha svojho, nedajteže sa podjarmiť telesnému životu, ale rozdúchajte v sebe tú istú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, živote duchovnom záleží.“

V júli 1843 na fare v Hlbokom kodifikovali Štúr, Hurban a Hodža spisovnú slovenčinu na základe jazyka, ktorým hovorilo zemianstvo v Liptove a Turci. Štúr si uvedomoval, že rozvoj národa nie je možný bez jednotného spisovného jazyka, ktorý je najvhodnejším nástrojom na povznesenie vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev ľudu. Uzákonenie spisovnej slovenčiny malo aj svojich odporcov. Videla sa im nebiblická a protireformačná. Môže vraj spôsobiť úpadok evanjelického náboženstva. Bibličtina naďalej ostala v evanjelickej cirkvi bohoslužobným jazykom v spievanej liturgii. No národne uvedomelí kňazi začali kázať v slovenčine. Prvú slovenskú kázeň mal v Liptovskom Sv. Mikuláši Michal Miloslav Hodža na Smrtnú nedeľu v r. 1845. V tom istom roku kázal po slovensky aj Karol Kuzmány, o rok neskôr Michal Šoltés vo Važci. Zástancami slovenčiny v kázňach boli ďalší farári v Liptove, na Orave, v Turci a postupne aj na ostatnom území Slovenska.

Štúrov život a dielo bolo predčasne ukončené jeho tragickou smrťou. Napriek tomu obohatili významne kultúru a históriu slovenského národa. Vydával „Slovenskie národnie novini“ s literárnou prílohou „Orol tatranski“. Okrem iného sa venoval aj otázke oslobodenia roľníkov z poddanstva.

Štúr vysoko oceňoval vzdelanie ak podmienku politickej slobody a sociálnej spravodlivosti. Žiadal povzniesť vážnosť učiteľského stavu. Verejné vyučovanie doplniť zakladaním nedeľných škôl, knižníc, čitární a spolkov striezlivosti. Nedeľné školy sa stali v hodnou inštitúciou na vzdelávanie ľudu a jeho odvádzanie od krčiem práve v nedeľu, keď nepracovali. Presadzoval dvojaké vyučovanie: pre nevedomých, kde by sa učili čítať, písať, počty a náboženstvo. Pre podučených – širšie všeobecné vzdelanie v materinskej reči, vo vyšších počtoch, fyzike, prírodopise, histórii, zemepise a v hospodárskych a obchodných veciach .

Ľudovít Štúr týmto cieľom podriaďoval všetko, aj svoje súkromie. Vieme, že sa vzdal aj svojej lásky k Márii Pospíšilovej, či Adele Ostrolúckej, ku ktorým zahorel najúprimnejším citom. V básni Rozžehnaní, ktorú napísal v češtine, ešte pred vznikom pravidiel slovenského jazyka, sa s láskou  takto lúči:

Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,
nade nímž mraky se bouřlivé shání.
Zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,
jenž Ti posílá bolné rozžehnání:
on na vše světa zapomene slasti,
jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!

Dozvedieť sa viac >