Autor: Matej Štepita
Pripomenutie si významných historických udalostí sa nezaobíde bez spomienok. S odstupom času tieto blednú – vytrácajú sa. Ak nemajú zapadnúť do zabudnutia, treba si ich pripomínať. Pripomínať hlavne tie, z ktorých by sme sa mali poučiť. To sú katastrofy, ktoré nezapríčinili prírodné živly, ale tie ktoré sme svojim správaním a rozhodovaním zapríčinili my ľudia. A história ľudstva je plná katastrof, kde vinníkmi sme len my ľudia. Vieme veľmi dobre, že najničivejšími, najhoršími sú vojny.
Napriek tomu, že je to všeobecne známe poznanie, nedokázali sme sa ich vyvarovať, nedokázali sme sa poučiť! Každá nová vojna je ničivejšia a neľudskejšia, ako bola tá predchádzajúca. Posledné dve svetové vojny sú toho najlepším dôkazom.
Židovské deti v koncentračnom tábore v Osvienčime
V prvej vojne 1914 – 1918 bolo zabitých 9 mil. vojakov a 3 mil. civilistov, v druhej 25 mil. vojakov a 40 mil. civilistov. Účinkom jednej atómovej bomby bolo usmrtené v Hirošime vyše 100.000 ľudí. A ako by to vyzeralo v ďalšej? Veď dnes je v arzenáloch armád na svete tisícky jadrových bômb z omnoho ničivejším účinkom. Nebolo by ani víťazov ani porazených, všetci by prehrali, ak vôbec by prežili.
Asi tak, ako to výstižne vyjadril zhuba pred 200 rokmi Samo Chalupka na záver básne „Mor ho“ opisujúcej boj slovanských kmeňov na hraniciach vševládnej rímskej ríše s jej légiami:
A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? — Azda tých padlých Slovänov sa bojí? —
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
70 rokov je v živote človeka veľmi dlhá doba. Mnohým a hlavne tým, ktorí boli poznačení aj útrapami vojny nebola dopriata.
Skúsme teda aspoň veľmi stručne pospomínať, ako to v tie časy u nás v Liptove prebiehalo.
Napriek tomu, že frontová línia našim mestom prebehla veľmi rýchlo, za jeden deň 31. januára 1945. Zanechala za sebou poriadnu spúšť. Štátnu pílu ktorú zapálili ustupujúca nemecká armáda a jednotky maďarskej armády, zhorela. Zostali za nimi zničené mosty, cesty, železničná trať, elektrické a telefónne vedenia, poškodené budovy. Uplatňovalí taktiku „spálenej zeme“, aby sťažili postup oslobodzovacej Červenej armády a prvého ČS armádneho zboru. O život prišlo niekoľko desiatok príslušníkov bojujúcich armád. Pri záchrane, vtedy nového mosta ponad rieku Belú, prišlo o život 11 partizánov oddielu Vysoké Tatry.
Na každej strane frontovej línie je vždy zázemie bojujúcich armád, ustupujúcej i postupujúcej. Tam najviac je postihnuté civilné obyvateľstvo. Na ustupujúcej nemeckej strane obyvateľstvo Liptova, prakticky od Slovenského národného povstania, bolo v pozícii obsadeného nepriateľského územia, vystavené represiám zo strany nemeckej armády a aj zo strany ich pomáhačov z radov Hlinkovej Gardy. Pre civilné obyvateľstvo nebolo jednoduché, zásobovať potajme početné partizánske jednotky potravinami, šatstvom, liekmi i peňažnou hotovosťou. Na každom kroku boli vojenské a policajné kontroly. Každého pri nich podozrievali a kto nedokázal presvedčivo vyvrátiť podozrenia čakala ho väzba, odvlečenie do koncentračného tábora, v prípade prichytenia pri čine aj okamžitá smrť.
Daň za túto činnosť od augusta 1944 do prechodu frontu v r. 1945 bola vysoká. Boli to desiatky zavraždených, umučených a odvlečených mužov žien i detí, nehovoriac o materiálnych škodách. Je nemálo obyvateľov Liptovského Hrádku a jeho okolia, ktorým vojna zobrala rodičov, starých rodičov, súrodencov, príbuzných, ktorí to dodnes pociťujú. Po prechode frontu prišli iné ťažkosti. Front sa zastavil na dlhé dva mesiace pri Liptovskom Mikuláši. Hrádok a okolité obce smerom k Mikulášu v dôsledku jeho blízkosti museli byť evakuované. Ich obyvatelia do svojich domovov sa vracali až v polovici apríla. Nastali nové náročné úlohy. Odstraňovať poškodenia komunikácií, energetických sietí, podnikov, budov, obrobiť a osiať polia, vytvoriť novú štátnu a miestnu správu. Boli to úlohy na roky. Nadšením zo získanej slobody a mieru sa aj nemožné stávalo možným. Bolo len málo tých, ktorí pri obnove hospodárstva vojnou zničenej krajiny stáli bokom.
Ľudia s nadšením so skromnými prostriedkami dokázali opraviť železničné trate, cesty, mosty, stavby, stroje. Mládež sa zapája do prác na obnove vo svojich prázdninách, hlavne na stavbe priehrad, ciest, železníc, na žatevných prácach.
Akoby boli podvedome vedení odkazom prvého podpredsedu Matice Slovenskej Karola Kuzmányho, ktoré napísal mládeži a ktoré nič nestrácajú na aktuálnosti ani dnes:
Ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme,
treba vám viac vedieť, ako čo my vieme,
treba vám vrúcnejšou vierou sa zapáliť,
treba vám smelosťou väčšou sa presláviť,
treba vám viac práce, viac trpezlivosti,
viac čistoty srdca v svätej nevinnosti;
Dúfam, že odraz vnímania tohto odkazu je zakódovaný aj v genetickej výbave súčasnej mladej generácie a dopracuje sa k lepšej spravodlivejšej a pokojnejšej spoločnosti.
P. S.: Dovalovo bolo definitívne oslobodené 30.januára keď sa partizánske jednotky z oddielov Vysoké Tatry, Jaromov, brigády M. R. Štefánika, spojili s jednotkami 1. ČS armádneho zboru, ktoré sem postúpili od 29. januára z Važca cez Hybe a spoločne pokračovali v oslobodzovaní Hrádku. Uvedené partizánske jednotky už od 23. januára kontrolovali územie Pribyliny, Liptovskej Kokavy a Dovalova a tým uľahčili postup jednotkám Červenej Armády, ktoré postupovali údolím Váhu na Hrádok. Dovalovo v tom čase malo 1299 obyvateľov, Liptovský Hrádok 1235 obyvateľov.
70 rokov uplynulo odo 31. januára 1945, kedy si obyvatelia Liptovského Hrádku konečne vydýchli od útrap 2. svetovej vojny.
Autor: Ľubor Patsch, TV Liptovský Hrádok
70 rokov uplynulo odo 31. januára 1945, kedy si obyvatelia Liptovského Hrádku konečne vydýchli od útrap 2. svetovej vojny.