BUDAPEŠŤ. Dňa 1. septembra nás po dlhej a zákernej chorobe navždy opustil Ladislav Malý.
V kolobehu našich životných premien je všetko jedinečné, neopakovateľné, nezvratné. Čo všetko by sme chceli vrátiť späť, čo vynechať, čo zopakovať.
Aj tým je život životom a končí jedinou cestou, ktorou kráčame bez rozdielu farby pleti, vierovyznania, postavenia či majetku. Všetci bez rozdielu sme pominuteľní.
Akosi ináč to chápeme a uvedomujeme si to vo chvíli, keď sa dozvieme o odchode blízkeho človeka do večnosti.
Touto cestou chcem vyjadriť zármutok nad odchodom LADISLAVA MALÉHO, nášho priateľa z Maďarska, hrdého pilíšskeho Slováka.
Zoznámila som sa s ním v roku 2003. Milý, úprimný, veselý, galantný. Neodmietol žiadne stretnutie v Budapešti. Naposledy v advente 2014, kedy som bola na zájazde Jednoty dôchodcov z Dovalova. Vtedy mu už bolo ťažko, ale prišiel medzi nás na celý pobyt. Nezopakujú sa už obhliadky spoločnej histórie pamätných miest liptovských murárov pod jeho ochotným a obetavým slovenským doprovodom.
V Dovalove bol naposledy na oslavách 170. výročia narodenia J. N. Bobulu v marci 2014.
Teším sa, že spolu s Emkou Žiškovou a manželom, sme vtedy strávili s Ladislavom aj príjemný pozdný večer. Rozprávali sme o našej slovenskosti, viere, živote, práci. Bol to múdry, rozhľadený muž. Bude nám chýbať. Viem však, že on sám by povedal, že nemáme byť smutní. Mal nás rád a teraz sa už teší vo večnosti, ku ktorej sa blížime všetci.
ODPOČINUTIE VEČNÉ DAJ MU, Ó PANE, A SVETLO VEČNÉ NECH MU SVIETI, NECH ODPOČÍVA V POKOJI, AMEN.
Úprimnú sústrasť rodine vyjadruje v mene všetkých, ktorí ho poznaliZdenka Jurčová z Dovalova
Foto: Ľudové noviny