V roku 2014 uplynulo 70 rokov od postavenia budovy ľudovej školy, ktorá od roku 2004 už neslúži svojmu účelu. Čo predchádzalo a ako prebiehalo postavenie tejto dôležitej inštitúcie v obci, a zároveň, akú spomienku* štúdium zanechalo pamätníčke pani Klementíne Štepitovej?
Stará evanjelická škola stála pri kostole v záhrade na mieste, na ktorom sa teraz nachádza cirkevný dom. Mala tri triedy, v každej sa tiesnilo 50 – 60 detí. Evanjelická cirkev nemala dosť prostriedkov na rozšírenie školy. Veľkým úsilím, v záujme skvalitnenia vyučovania, vtedajšieho riaditeľa školy p. Vladimíra Krivoša, aj školský inšpektorát v Liptovskom Mikuláši, požiadal obec o finančné zabezpečenie prestavby školy. Aj cirkev sa zmobilizovala a požiadala obec o pridelenie pozemku pod zamýšľanú výstavbu celkom novej školy. Stavbe predchádzalo niekoľko zasadnutí prezbyterstva a obecného zastupiteľstva. Pozemok na stavbu novej školy darovala obec. Nachádzal sa na konci obce pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého nazývaný, ako „Rajská záhrada.“ Ku výstavbe školy sa vyjadrovali aj duchovní, senior Ľudovít Šenšel a farár Vladimír Rolko z Liptovského Petra, nakoľko Dovalovo bolo fíliou Liptovského Petra. Samozrejme ju tiež podporili. So stavbou sa začalo po Veľkej noci, v apríli r. 1939, kedy bol položený aj základný kameň. Plány na stavbu vypracoval arch. Bednárik zo Žiliny, stavbu dozoroval staviteľ Ruppert Čatloš z Liptovského Petra a stavbyvedúcimi boli domáci murári J. Karas, M. Bendík a M. Janík. Predpokladané náklady na stavbu boli odhadnuté na 560 tis. Sk.
Dovalovci stavali školu svojpomocne. Pomocné práce vykonávali mladí. Z rozprávania mojich tiet viem, že tam tiež odpracovali veľa hodín. Treba vyzdvihnúť veľkú angažovanosť práve správcu školy p. Vladimíra Krivoša a aspoň niekoľkými vetami ju spomenúť. Učitelia na dedine v tom čase boli zapojení v podstate do všetkého diania v obci. Pán Krivoš kantoroval, nacvičoval a režíroval spolu s manželkou divadlá, viedol obecnú knižnicu, organizoval výstavky kníh a ich predaj. Učil nás vážiť si knihy. Bol výborným rečníkom a recitátorom, k čomu viedol aj nás, svojich žiakov. S veľkým oduševnením si sadal k harmóniu a učil nás piesne hymnické, nábožné, svetské a ľudové. Bol radcom aj občanom v oblasti, včelárenia, ovocinárstva. Aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania. V revolučnom národnom výbore v Dovalove pracoval ako tajomník. Jeho manželka, tiež učiteľka školy, obdarená veľkým výtvarným cítením, viedla nielen nás žiakov, ale usmerňovala aj mladé ženy v oblasti vedenia domácnosti a ručných prác.
Krivošovcom sa v Dovalove narodili dve deti. S dcérou Jankou sme u Krivošov zažili veľa vážnych i úsmevných príbehov. Jeden mi dosť často prichádza na myseľ. Krivošovci bývali priamo pri škole v školskom byte. S Jankou som chodila do jednej triedy. Keďže mala tak blízko do školy, zvykla chodiť ráno na vyučovanie na poslednú chvíľu. Mali sme prvú hodinu s pánom riaditeľom Krivošom, zvonec zvoní a Janky nikde. Nuž ma poslal za ňou. „Bež k nám a nech sa už aj berie, veď hodina začína!“ Prebehla som cez dvor, Janka si kreslí, ja zvedavá. „Ukáž čo kreslíš.“ Pritom sme začali pozerať aj ďalšie obrázky. Prišli sme nazad do triedy až po dlhšej chvíli. Privítanie bolo: „Išiel Jób pre Jóba, zostali tam oba.“ Tak, pekne do kúta, každá zvlášť a mohli sme meditovať do konca hodiny.
Janka veľmi pekne kreslila, dala sa na umeleckú dráhu. Vyštudovala architektúru a venuje sa maliarstvu. Jej tvorba je tematicky veľmi rozsiahla. Maľuje krajinky i zátišia, portréty a chrámové obrazy, zaoberá sa aj ilustráciami. Na Fakulte architektúry STU v Bratislave sa Ing. arch. Jana Krivošová, PhD., ako jediná z mála žien, stala profesorkou.
Rada som chodila do našej novej školy. Vojna ale narobila veľa zla. Ešte pred Vianocami r. 1944 sme prestali chodiť do školy – blížil sa front, všade plno vojakov, strieľalo sa. Jeden delostrelecký granát trafil aj roh našej školy, do ktorej sme začali len nedávno chodiť ako prváci. Videla som to a bála som sa, aby nám školu nezničili ďalšie strely. Potom nás evakuovali. Dovalovi išli do Kokavy, alebo Hýb. Pamätám, ako sme tam do rodín prišli celé rodiny a ešte aj domáce zvieratá, ktoré bolo treba tiež niekde zavrieť. A dobrí ľudia pomohli, nepýtali sa čo za to!
Z Liptovskej Kokavy sme sa vracali až v apríli. Spomínam si, ako som sa tešila do školy. Už len máj a jún nám zostal do konca školského roka. A zvládli sme to aj vďaka našim učiteľom!
V r. 1953 Krivošovci z Dovalova odišli do Ružomberka a ja tiež, na strednú školu. Budova školy prestala slúžiť svojmu účelu v r. 2004, kedy bola vyradená zo siete škôl.
Pri Jankovi Nepomuckom, spí školička tuhým spánkom. Sníva o tom, ako zase, bude slúžiť detskej chase.
Klementína Štepitová
*Spomienka pani Štepitovej je prevzatá z mesačníka Hrádocký spravodaj, ročník XXII., august 2014, strana 8.
Tento článok vznikol aj vďaka podpore projektu Dovalovo.sk poukázaním 2 %.
