Zvony vyprevadili Alberta Šimráka
Autor: Zdenka Jurčová
Zvonenie patrí do koloritu života.
Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú.
Zvony mali od nepamäti dôležitú časomernú a oznamovaciu funkciu v každodennom živote dedín i miest. V minulosti ohlasovali požiare, povodne, vpád nepriateľských vojsk, burcovali k pomoci, vítali vzácnych hostí, ba i oznamovali úmrtie. Ešte v nedávnych desaťročiach sa im pripisovala nadprirodzená sila vytvárať svojim mohutným zvukom účinnú zvukovú bariéru proti búrkam a víchriciam, ktoré ohrozovali úrodu na poliach a život obyvateľov.
Zvony sa stali našimi spoločníkmi. Hlahol zvonov, pravidelné zvonenie z veží obidvoch kostolov patrí do koloritu nášho každodenného života v Dovalove. Radostne, vyzývavo hlaholia v nedeľu, v sviatky a zvolávajú nás do spoločenstva veriacich na oslavu Pána neba i zeme. Pravidelne hlaholia na poludnie i záver dňa, modlitbu „Anjel Pána“. Zvony sa tak stávajú našimi spoločníkmi od kolísky až po hrob. …až po hrob.
Keď som začula znieť zvony kostola sv. Martina zbystrila som pozornosť. Neznejú až tak prenikavo, na rozdiel od zvonov z veže evanjelického a. v. kostola, ktoré vyzváňajú signálne, to značí jedným zvonom za dieťa, ženu, dvomi za muža. Komu dnes zvoní do hrobu? Bol pracovný deň, Dovalovom sa šíri smutná správa rýchlo.
Albert Šimrák (*1952 – †2018)
Pána Alberta Šimráka som spoznala v deväťdesiatych rokoch na salaši nad Dovalovom. Chodievali sme si tam po syr, žinčicu od svojich ovečiek.
Bol krásny slnečný deň a salaš ako vymaľovaný. Nad dverami koliby umný verš, pod prístreškom visel čistý salašnícky riad, snehobiele plachtičky na cedenie. Vonku na prikrytom stole stála váza s lúčnymi kvetinami. Pripomenulo mi to obraz z môjho detstva, keď som chodievala po syr so svojím dedom na opačný koniec – pod Maguru. Tak i bača Šimrák sa pousmial a s jeho vrodeným vtipným slovom sa predstavil, že i on prišiel do Dovalova z opačného konca – hen z Oravy. Priniesol si ešte čosi vzácne navyše – vyrezávanie, stružlikanie do dreva, spev i hranie.
„Ej, keď som ja valašil, keď som ovce pásol, tak som si zapískal, až sa košiar triasol…“
Jeho dobrácka povaha, srdečnosť sa mi veľmi zapáčili. Na najbližšiu jar sme ovce vyprevádzali z dediny na salaš za zvuku vopred pripraveného hovoreného pásma o salašníctve, rozhovoru, hrania na fujarke toho najpovolanejšieho baču Šimráka. Ten v čase vysielania nahrávky v dovalovskom rozhlase zlučoval ovce pod Lazíkom.
V máji 2002 nám ochotne dal veľkú hrudu syra na započaté prvé „Stavanie mája“ na námestí v Dovalove. „Na Mitra“ sme ovce a salašnícku družinu vítali ďalšou nahrávkou. Pán Albert Šimrák sa aktívne zapojil i do programu osláv 610. výročia prvej písomnej zmienky o Dovalove v roku 2006. Rozprával sa, zahral na píšťale i heligónke, na sviatočný stôl pre rodákov ponúkol a naťahal povestné korbáčiky. Pán Šimrák bol ochotný prísť i na slávnostné privítanie zahraničných hostí cyklistických pretekov Okolo Slovenska 2014 v Liptovskom Hrádku. Vtedy na hrade zahral i zaspieval. Potešila som sa veľmi, keď som ho začula rozprávať i v slovenskom rozhlase.
Škoda len, že z koliby nad Dovalovom sa jednu jar už nezadymilo.
„Ej, kolibôčka prázdna, slnko do nej svieti, bača dorúbaný, rastú na ňom kvety.“
Bača Šimrák prestal zlučovať a dovalovské ovce začali spásať iné chotáre. Spomienky nám však zostali a vždy sme sa pri stretnutí potešili, mali čo povedať. Náhodnom na ulici, či častejšom v našom kostole v Dovalove alebo Liptovskom Hrádku. Viem, že žiadne stretnutie nie je náhodné a má svoj zmysel.
Pán Šimrák bol bohabojný veriaci človek. Pokorný v zmýšľaní, rozumný, úctivý, poctivý vo svojom slove i čine, veselý, i keď s bôľom, nedal to na sebe znať. Viem, že to bol dobrý človek a budem si rada vždy na neho s úctou spomínať.
Posledná rozlúčka
Posledná rozlúčka s Albertom Šimrákom sa uskutočnila 9. novembra 2018 o 14:00 v Rímskokatolíckom kostole sv. Martina v Dovalove.
Zopár slov zo smútočného príhovoru pani Mgr. Viery Kaincovej:
Odišiel človek, pusto a prázdno po ňom zostalo. Len pracovné náradie akosi čudne zavŕzgalo. Odišiel priateľ, niečo v nás kruto zalkalo. Odišiel brat a srdce sa prudko zachvelo. Odišiel manžel a otec a srdce úplne zamrelo. Hej, pomaly, ovečky, hore strmým vŕškom, dnes už Albert Šimrák neprebrodí jarkom.
Zazvoňte zvončeky-spiežovce hlasnejšie, oznámte Orave, že jej syn nepríde, že odovzdal ducha liptovskej prírode. Nezáviď, Orava, Liptovu človeka, čo vedel rozosmiať, pobaviť a uctiť si každého drobčeka, červíka, kvetenu, lúč slnka, či horu zelenú, neoranú hrudu, bo prijal za svoju dovalovskú hrudu. Vídal ju každý deň, vdychoval jej vôňu, s ňou vstával i líhal, pracoval do úmoru. A hrával, hrával – náš harmonikár, Albert Šimrák. Tóny liptovských, oravských či iných melódií šikovné ruky do syrov vmiesili. Preto tak chutili…
Rozhovor s Albertom Šimrákom
Zo spomienok
Albertovho otca Jána Šimráka som poznal od roku 1976. Bol bačom v Malatinej a mojím najvzácnejším informátorom o ľudovej kultúre v Malatinej. Vytvoril som s ním a Pavlom Ťapákom z Hút reláciu, ktorú som nazval OTCOVIA Z VRCHOV. Táto relácia bola v Rozhlasovej žatve za rok 1977 ocenená 2. miestom a najviac rozvírila vtedajšie vody Rozhlasu na Slovensku. – Viliam J. Gruska, etnograf